NO NAJVÄČŠIA Z NICH JE LÁSKA

            Ten, kto raz zakúsil veľkosť Božej lásky, prirodzene cíti potrebu povedať o tom iným. Chce prinášať ovocie, stáva sa apoštolom. Vo svojej túžbe okoliu sprostredkovať skúsenosť viery prechádza rôznymi štádiami. Spočiatku si častokrát myslí, že všetko od neho závisí. Ak premýšľa a vníma svet naokolo, zákonite bude tiež prechádzať obdobím mnohých otázok a pochybností, či jeho apoštolát má vôbec význam. A ak má vybudovaný vzťah s Bohom, určite i chvíľami milostí, kedy pochopí, že Boh je ten, od ktorého to všetko závisí. Našťastie.
            Mne sa veľmi páčilo, ako o „svojich“ obdobiach písal Carlo Carretto v knihe Listy z púšte. Hovorí: „Dlhé roky som si myslel, že v Cirkvi niečo znamenám. Predstavoval som si túto svätú budovu ako chrám podopieraný množstvom stĺpov, malých i veľkých a každý z tých stĺpov podopieralo v mojich predstavách plece jedného kresťana. Aj na mojich pleciach spočíval jeden stĺp. Ten môj niesol veľkú ťarchu – pokladal som sa naozaj za nádenníka. Duchovnej práce bolo toľko, že som si nedovolil vziať žiadne voľno pre seba. Naháňal som sa z jedného stretnutia na druhé, od jednej povinnosti k druhej. O modlitbe som vedel, že je najdôležitejšia, odbavoval som ju však narýchlo, aby som príliš nestrácal čas. Jedine cestu vydláždenú činmi som považoval za správnu a pravú. Ježišove slová „ste neužitoční sluhovia“, „bezo mňa nemôžete nič urobiť“, „kto chce byť prvý, nech je posledný“, som považoval akoby boli určené niekomu inému v inom čase – skĺzali sa po kamennom príkrove mojej duše, neprenikli do nej, neoživili ju, neobohatili.“
            Neskôr sa Carlo Carretto rozhodol uposlúchnuť volanie Boha, ktoré ho vyzývalo ku kontemplatívnemu životu, k životu v tichu a v modlitbe. Odišiel do púšte k malým bratom Charlesa Foucaulda. Keď sa raz modlil, kľačiac na piesku v jaskyni, opäť cítil ťarchu samotnej Cirkvi na svojich pleciach. Striasol sa, aby sa tejto ťarchy zbavil. Zjavil sa mu obraz, ako jeho stĺp už prestal podopierať stavbu Cirkvi. Ostal prekvapený, lebo nič mimoriadne sa nestalo. Všetko ostalo na svojom mieste a na strope mohutnej stavby sa neobjavila ani najmenšia puklina. O tomto poznaní hovorí: „Po dvadsiatich piatich rokoch námahy som si uvedomil, že na mojich pleciach nespočíva vôbec nič, že stĺp na mojich pleciach bol falošný, vytvorený mojou fantáziou a márnomyseľnosťou. Chodil som, náhlil som sa, rečnil som a drel som do úmoru v presvedčení, že niečo ovplyvňujem. Neovplyvňoval som však celkom nič. Pochopil som, že váha celého sveta spočíva jedine na ukrižovanom Kristovi.“
            „Je veľmi ťažké bezvýhradne veriť, že je to naozaj Boh, kto ovplyvňuje beh sveta“, uzatvára Carlo Carretto. „Býva to najčastejšia a zhrýzajúca pochybnosť, ktorá sa nás zmocňuje na tejto zemi.“
            Ako často si i my myslíme, aká veľká ťarcha spočíva na našich pleciach. Alebo aspoň dúfame, že to tak je. A v momente zrazu pochopíme, že celá vec dokáže fungovať ďalej i bez nás. Ostávame prekvapení i sklamaní.
Pritom je ale prirodzené, že chceme robiť veci, ktoré majú zmysel. A tiež vidieť ovocie svojho snaženia. Nie vždy nám to však bude dopriate. Skrytý význam niektorých našich námah pochopíme až vo večnosti. Predsa ale - keď nevidíme dlho žiadne alebo iba slabé výsledky, môžeme upadnúť do malomyseľnosti. Aj mne sa to stáva. Nie raz sa tým trápim. A vtedy kladiem Bohu otázku, čo s tým môžem urobiť a ako sa mám k tomu postaviť.
            Veľmi mi v mojich pochybnostiach pomohlo, keď som raz rozjímala nad úryvkom z evanjelia, kde Ježiš vyzdvihuje detstvo. Tento jednoduchý text mi mnohé objasnil. Tým, že ma nasmeroval na cestu k duchovnému detstvu. Povzbudil ma v tom, aby som odložila nabok svoje myšlienkové komplikácie, ktoré mi môžu v mojom snažení iba brániť. Aby som sa zbytočne netrápila vecami, ktoré i tak neviem ovplyvniť. Pochopila som, že ja sa mám snažiť robiť všetko najlepšie ako viem a to ostatné mám prenechať Bohu. Nie však v štýle, že budem žiadať od neho len záverečný podpis ako súhlas, ale ako spolutvorca krásneho diela, k vytvoreniu ktorého ma On sám povolal. O koľko je to zrazu jednoduchšie!
            A ešte jedno z Carrettovho svedectva ma oslovilo – utvrdenie, že najdôležitejšia v živote človeka je láska. Spomenula som si na momenty, keď v našej farnosti pred rokmi vznikalo nové spoločenstvo. Bolo to spoločenstvo charizmatické a kňaz, vidiac našu „honbu“ za darmi Ducha Svätého, nás neustále upozorňoval na to, že zo všetkých darov je najdôležitejším darom láska. My sme ho vtedy počúvali len na pol ucha - bolo až príliš jednoduché, o čom hovoril. Dnes v našom spoločenstve naozaj „jazyky umĺkli, proroctvá pominuli“... a jediné, čo sa ukázalo, že má význam a zmysel, je viera, nádej a láska, no najväčšia z nich je láska.
            Ak na toto nebudeme zabúdať, určite žiadne naše snaženie nebude bez zmyslu.